Dnes som sa presvedčila o tom, ako sa zblázniť. Isteže existuje viac spôsobov, ale tento je naozaj plne funkčný a ak chcete niekomu urobiť zle, tak odporúčam toto.
Svojím spôsobom tu teraz sedím príjemne unavená a sledujem otca ako upratuje, lebo nemám ani štipku energie pomôcť mu. Keď som sa z telefonátu dozvedela, že treba strážiť nejaké deti, tak som si povedala, že to snáď nebude problém, veď sestru som strážila veľakrát a 3krát ona, to sa bude dať. Povedala som to Marekovi a ten povedal, že v pohode ide so mnou. Cestou z Vrakune do Dúbravky som zabudla odbočiť na pumpu, tak sme sa stihli aj pohádať. V Dúbravke (na asi jednej z dvoch púmp) plyn nemali. Zavolala som teda otcovi a on mi povedal: „Plyn v Dúbravke... Uf.“ Tak som sa trochu zapotila, lebo na tachometri svietilo 270, čo je asi tak dojazd na plyn v aute. Marek by ma zabil. Otec však pokračoval s tým, že na pumpe plyn nie je, ale je tu plynová stanica, vysvetlil mi ako sa tam dostanem. Našťastie.
Dorazili sme na miesto činu ešte pred činom. Čakala ma sestra so scenárom budúcej katastrofy. Doslova. Doslova aj scenár, a aj katastrofa. V scenári boli mená, ktoré mali prísť a počet detí, ktoré som mala na celý deň strážiť. Neverím na numerológiu, ale číslo 13 v tejto spojitosti mi naháňalo hrôzu. Až po chvíli sme číslo zredukovali na 11, keďže sestra do zoznamu priradila aj dievča, ktoré neprišlo a mňa. Ďakujem jej za toto pekne, že ma dá do zoznamu detí. Postupne ľudia začali prichádzať a deti tiež. Keď dorazil posledný hosť, tak už vtedy som mala dosť. Nastal čas ísť s nimi von. Padlo aspoň milión návrhov, čo sa bude vonku diať, ale zvíťazil futbal, keďže inú loptu sme nemali, a s futbalkou hrať vybíjanú, to je tiež návod na niečo, ale nechcem pliesť piate cez jedenáste. Našich 11 detí sa rozdelilo na 9 detí, ktoré idú von a 2, ktoré nejdú. Samozrejme, deti milé vymysleli že ja a Marek budeme kapitáni. Tak som si povedala, že v pohode, veď sú to deti. Hrali sme „baby proti chalanom“, pričom chlapcov bolo o jedného štvorročného viac. Nech si hovorí kto chce čo chce, dala som gól. Vôbec mi nevadí, že som dala gól vo futbale, kde sa priemer veku rovná asi desať (pričom mojich 18 a Marekovych 20 robí veľkú rolu). Proste baby vyhrávali 1:0. Neskôr skórovali chalani, tak sme skončili s remízou, nech nikto nie je sklamaný. Niekomu začala byť zima, tak sme išli dnu. Každú chvíľu som počítala, či je so mnou 9 detí. Keby jedno „naše“ zmizlo a pridalo sa k nám „cudzie“, tak to nepostrehnem. Budem zlá mama.
Keď sme prišli, decká si dali zákusky a išli sme oproti do domu urobiť riadnu detskú párty. Dobre, kecám. Išli sme tam, lebo tam, kde sme boli sa chystala chlastačka, vážne „dospelácke“ debaty a proste chceli mať od svojich síce milých, ale neuveriteľne odstrašujúcich príkladov ľudskej tvorby. Kecám aj o tých „milých“. Tie deti neboli moja sestra x 10. Ani to by síce nebola výhra, ale toto bolo niečo, čo keby dali namiesto vlády (či už terajšej, alebo minulej, nech si niekto nefandí) tak by tam bol zrejme rovnaký bodrel, okrem toho by tam všetci zamestnanci ako upratovačky, sekretárky a reportéri prišli načisto o rozum. Jediné riešenie bolo hrať sa hry. Navrhla som niečo ako „kto? Kde? S kým? Kedy? Čo?“... a v tom sa ozvalo: „Ja budem čo!... Ja chcem hrať inú hru!... Na čo sú nám tie papieriky!... Ja chcem byť s ním!... Ja chcem byť s tebou!... Ja chcem cikať!... Ja som smädný!“ plus ešte asi milión viet, ktoré som vďaka triple stereu nevedela rozoznať. Všetko naraz. Všetko neuveriteľné decibely. Všetko nezmysly. Napokon sme sa zahrali, táto hra vydržala neskutočne dlho a keď potom prestala fungovať, hrali sme sa „partičku“ – „ruky“ alebo „otázky“. Ale všetko s tým, že som si stále želala mať glocka. Potom bolo zrazu 8 hodín večer a ja už viac nechcem spomínať, čo bolo predtým.
Úprimne, čudujem sa sama sebe, že toto ešte píšem, ale možno je to tým, že túto noc zrejme zomriem, tak asi aby mali nejaké vysvetlenie.
